Nadia Comaneciová na bradlách na OH 1976 v Montreale. Mladú rumunskú gymnastku zachytil objektívom známy slovenský športový fotograf Peter Pospíšil a za fotografiu získal tretie miesto v celosvetovej súťaži Medzinárodnej asociácie športovej tlače (AIPS) o najlepšiu športovú snímku roka 1976. (Autor: Peter Pospíšil/Štartfoto)
Pred 50 rokmi ohúrila (nielen) gymnastický svet. Od pätnástych narodenín ju delili ešte takmer štyri mesiace a práve sa jej podarilo niečo, čo pred ňou žiadna iná žena na olympijských hrách nedokázala. Za svoju zostavu na bradlách v rámci súťaže družstiev dostala desať bodov – známku dokonalosti.
Písal sa 18. júl 1976 a to útle dievča sa volalo Nadia Comaneciová.
A to bol len začiatok jej fenomenálneho montrealského vystúpenia. Napriek detskému veku, ktorým sa príliš nelíšila od reprezentačných kolegýň (družstvo Rumunska malo vekový priemer 15,83 roka, čo by už dnes nebolo možné, lebo minimálny vek na štart v seniorských súťažiach je 16 rokov), necestovala do Kanady ako nepopísaný list papiera. Naopak – už o rok skôr vybojovala na majstrovstvách Európy v nórskom Skiene, rodisku slávneho dramatika Henrika Ibsena, štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Skúsenosť mala už aj s tým, keď za svoj výkon videla desiatku. Lenže to bolo pri medzištátnom súboji s NSR, na majstrovstvách Rumunska a na Americkom pohári. Kritériá olympijských rozhodkýň by predsa len mali byť prísnejšie.
A aj tlak na dievčinu z mesta, ktoré sa vtedy volalo po komunistickom politikovi Georghe Georgiu-Dej a dnes je to už opäť Onești, bol v Kanade nepomerne väčší. Zázračné dieťa Comaneciová nezačala s gymnastikou extrémne skoro, mala vtedy šesť rokov, ale už desaťročná súťažila medzi juniorkami. Na turnaji olympijských nádejí Družba v Sofii v roku 1972 vyhrala na bradlách aj na kladine. O rok neskôr zažiarila na rovnakom podujatí vo východonemeckej Gere. Vyhrala viacboj, ako aj preskok a bradlá. Získala prezývku „rumunská Korbutová“ a isté východonemecké noviny sa oprávnene pýtali, či diváci videli budúcu olympijskú šampiónku z Montrealu. Ako sa ukázalo, aj súdruhovia z NDR môžu mať niekedy pravdu.
Comaneciová sa od malička pripravovala pod vedením Bélu a Marty Károlyiovcov. Svedectvá viacerých rumunských gymnastiek (a dokonca aj záznamy tajnej služby) o tréningových metódach a správaní predovšetkým Bélu Károlyiho s veľkou pravdepodobnosťou ilustrujú, že dobové chválospevy z knihy o olympijských hrách v roku 1976, že „teta Marta a ujo Béla boli ľudia, ktorí vedeli nahliadnuť do každej detskej duše a získať si ju svojou srdečnosťou a láskou“ boli len rozprávka. Samotná Comaneciová sa ich zastala slovami, že všetci sa sťažujú, len ona nie, a že život je ťažký pre každého. Podľa dokumentov rumunskej tajnej služby Károlyi Nadiu opakovane trestal a ponižoval. Otázna je spoľahlivosť takýchto záznamov.
Odhliadnuc od toho, čo sa dialo za dverami telocvične, v ktorej vládli Károlyiovci, Comaneciová vo veku, keď jej rovesníčky možno len pre radosť skákali cez švihadlo, kráčala na medzinárodnej scéne od jedného úspechu k druhému.
Štrnásťročná Nadia Comaneciová so štyrmi medailami z majstrovstiev Európy 1975. (Autor: instagram Nadia Comaneci)
V Montreale sa oči gymnastických priaznivcov upierali na jej súboje so sovietskymi rivalkami – ostrieľanou a elegantnou Ľudmilou Turiščevovou, kométou z Mníchova 1972 Oľgou (po bielorusky Voľhou) Korbutovou a ďalšou vychádzajúcou hviezdou Nelli Kimovou. Sedemnásobná dokonalosť Keďže Comaneciová už na domácej i medzinárodnej scéne dokázala získať maximálnu známku, existovala šanca, že takýto kúsok sa jej aspoň raz podarí zopakovať aj v Montreale.
Gymnastickí funkcionári však tomu neverili. Daniel Baumat, vtedajší riaditeľ firmy, ktorá dodávala svetelné výsledkové tabule, v roku 2011 pre britský denník Guardian spomínal, že pred hrami zisťovali, či by staré tabule s miestom pre tri číslice nemali nahradiť štvormiestnymi: „Povedali mi, že desiatka nie možná, a tak sme mali len tri číslice.“
Po Comaneciovej výkone na bradlách však nastala v hale mierna panika. Jedna z rozhodkýň prišla za Baumatom s otázkou, ako majú postupovať. „Povedal som jej, že môžu ukázať buď 1.00 alebo .100, pretože možnosť 10.00 neexistuje.
Presne tak, ako mi to (gymnastická) federácia povedala,“ opísal nezvyčajnú situáciu Baumat. VIDEO: Nadia Comaneci v Montreale 1976
Diváci v hale teda žiadnu historickú desiatku nevideli. Namiesto toho tam svietila jednotka oddelená od dvoch núl bodkou. Košické noviny Večer to okomentovali lakonicky: Prvá „desiatka” v gymnastike v histórii olympiád, ktorú dosiahla Rumunka Comaneciová v nedeľu, zaskočila i computer. To však nič nemenilo na tom, že takýto výkon sa na olympijskej scéne objavil prvýkrát po 52 rokoch. V roku 1924 sa rovnaký kúsok podaril aj Francúzovi Albertovi Séguinovi v dnes už neexistujúcej disciplíne preskok cez koňa na šírku. Desiatky padali v roku 1924 aj v šplhu na lane, ale tam ich dostal každý, kto sa dostal hore do deviatich sekúnd.
A takých mužov bolo spolu 22. Rozhodujúcim kritériom bol čas a najlepší mal Bedřich Šupčík, ktorý tak získal vôbec prvú zlatú medailu pre Československo (a Ladislav Vácha pridal bronz). Comaneciová vôbec nedbala na to, že svetelná tabuľa na jej výkony nestačí a „dokonalú zostavu“ predviedla ešte šesťkrát. Zo siedmich desiatok mala štyri na bradlách a tri na kladine. V zbieraní najvyšších možných známok však nezostala osamotená.
Dvakrát sa to podarilo aj jej sovietskej rivalke Nelli Kimovej – raz v preskoku a raz v prostných. O celkovej precíznosti gymnastiek, ktoré z Kanady obidve odchádzali s tromi zlatými medailami, svedčí, že po ôsmich vystúpeniach vo viacboji ich delilo len šesť desatín bodu. Divákom sa príval najvyšších možných známok nepochybne páčil, ale nie všetci boli z neho nadšení. Vtedajší šéf svetovej gymnastiky Jurij Titov to videl svojsky:
„Comaneciová je vynikajúca gymnastka… ale desiatku pokladám za prídavok z emocionálnych dôvodov.
Podľa mňa známka desať predstavuje ideál. Ak sme ju dosiahli, dosiahli sme vrchol, preto by sme mali s desiatkami zaobchádzať šetrne.“
Posledná veta mala svoje rácio, ale Titov vysoký počet desiatok pripisoval aj tomu, že rozhodkyne sa podľa neho priveľmi riadia citom, kým rozhodcovia hodnotia viac podľa športovej a matematickej stránky. Vzostupy a pády Keď sa v štrnástich rokoch stanete trojnásobnou olympijskou šampiónkou, vyžaduje si to silnú osobnosť, aby to vami nezamávalo. Comaneciová sa navyše musela vyrovnať aj s tým, že jej telo bolo stále vo vývoji. Keď v roku 1978 prišla na majstrovstvá sveta do Štrasburgu, bola minimálne o desať centimetrov vyššia a takmer o desať kilogramov ťažšia ako v Montreale.
Keď o ďalší rok prišla na Svetový pohár do Tokia, mala o päť kilogramov menej ako v Štrasburgu. Rumunskí funkcionári to podľa Guardianu pripisovali tomu, že sa zbavila „detského tuku“, ale podľa prítomných novinárov vyzerala „extrémne vychudnuto“. Tak ako kolísala jej hmotnosť, premenlivé boli aj jej výsledky. Na každom významnejšom šampionáte získala aspoň jedno zlato, ale montrealskú fazónu plnohodnotne napodobniť nedokázala. Na svoje druhé olympijské hry do Moskvy, už ako dospelá, však napriek tomu cestovala ako aktuálna trojnásobná majsterka Európy, aj keď veľkú časť sezóny vynechala pre infekciu ruky.
Hoci podľa propagandy mala byť olympiáda v Moskve okrem iného aj oslavou socialistického bratstva, Comaneciová vo svojich pamätiach napísala, že tam vkročili priamo do jamy levovej, čím mala na mysli výhodu domáceho prostredia pre domáce gymnastky. Jej výkony akoby boli stelesnením všetkých vzostupov a pádov uplynulých rokov. V súťaži družstiev spadla z bradiel, veľké kontroverzie boli okolo jej známky v prostných, popri tom stihla pozbierať dve ďalšie desiatky a nakoniec z Moskvy odchádzala s dvomi zlatými a dvomi striebornými medailami. Mala len osemnásť rokov, ale bola to jej športová rozlúčka s olympijskou scénou.
Dramatický útek Už len preto, že Comaneciová žila v diktatúre, mnohé detaily o jej živote sú zahalené nejasnosťami. Hovorilo sa o tom, že ako celebrita žila v luxuse a vraj mala aj vlastné služobníctvo, ale aj to, že sa pokúsila o samovraždu, keď vypila bielidlo.
Nadia Comaneciová v súčasnosti. (Autor: Instagram Nadia Comaneci)
Aj o tom, že bola milenkou Nica Ceaușesca, diktátorovho syna, ktorý ju však tiež mal údajne mučiť alebo znásilniť. Vo veľkom rozhovore pre Guardian v roku 2004 to všetko poprela.
Tvrdila, že v kleptokratickej diktatúre „karpatského génia“ nemala žiadne výhody. Sledovala ju tajná polícia, zrejme aj z obavy, že by mohla emigrovať, tak ako Károlyiovci, ktorí to urobili počas turné v USA v roku 1981. Nadia bola vtedy prvá, ktorá zistila, že ich hotelová izba je prázdna. „Môj život sa drasticky zmenil po Károlyiho úteku. Už som nemohla cestovať mimo Rumunska.
Kedykoľvek ma gymnastická federácia dala na zoznam, aby som vycestovala na nejaké exhibičné turné, zoznam sa vrátil s prečiarknutým mojím menom. Odrezali ma od drobných príjmov, ktoré však pre moju rodinu znamenali veľa. Začala som sa cítiť ako väzenkyňa. V skutočnosti som ňou vždy bola,“ povedala. Zákaz cestovania však nebol absolútny, veď v roku 1984 smela vycestovať aj na olympijské hry do Los Angeles (Rumunsko ich na rozdiel od väčšiny štátov východného bloku nebojkotovalo). Pre Nadiu však život v Ceaușescovom čoraz zaostalejšom Rumunsku prestával byť znesiteľný. V roku 1989 komunistické diktatúry v strednej a východnej Európe padali ako domino.
Rumunský režim však odolával. Koncom novembra 1989 sa nakoniec rozhodla pre odchod aj najväčšia hviezda rumunského športu.
Aj okolo jej úteku je minimálne toľko legiend ako okolo jej predchádzajúceho života v Rumunsku. Nespochybniteľné je, že pod rúškom noci prešla najprv do Maďarska a následne do Rakúska, odkiaľ odletela do Spojených štátov. Nadia Comaneciová na MS v roku 1979. (Autor: REUTERS)
Po prílete do USA vyjadrila potešenie, že je konečne v slobodnom svete. Približne o tri týždne boli Ceaușescu aj jeho manželka Elena mŕtvi a už aj Rumunsko slobodné. Comaneciová aj tak zostala v Amerike (najprv v Kanade, potom v USA), ale od nového života nemala veľké očakávania. „Neprišla som s tým, že ,pamätáte si ma z roku 1976?
Máte pre mňa prácu?‘ Len som dúfala, že budem žiť v tichosti a jednoducho, tak ako všetci ostatní,“ povedala pätnásť rokov po úteku. O minulosti celkovo nerada hovorí, takže niektoré etapy jej života zrejme navždy zostanú záhadou. Comaneciová žije v Oklahome s manželom Bartom Connerom, bývalým americkým gymnastom.
Nedávno oslávili tridsiate výročie svadby. Prvý raz sa stretli na Americkom pohári 1976, pred hrami v Montreale. Conner mal 17 a vyhral súťaž mužov, Comăneciová mala 14. „Počas spoločného fotenia na podujatí mi fotograf povedal, aby som ju pobozkal. Je rozkošná, daj jej pusu na líce, bude to pekná fotka, nabádal ma,“ spomínal Connor v televíznej šou Oprah Winfreyovej. Zblížili sa v roku 1991, po jej odchode do Ameriky.
Svadba bola v roku 1996 Bukurešti, majú spolu syna.
